ODKAZ MŔTVYCH

di Martin Rázus (1888-1937)

​

– Janko, Janko, – lapí ho prudko za ruku – čo sme my spravili Pánu Bohu, ked nás takto tresce? Co Savonarola? Co Hus? Tí zhoreli naraz! My však zhárame toľkí celé dni! Celučké týždne, ba mesiace...

– Tobiáš, nezúfaj! – objíme ho prudko a pozrie mu do zakalených očú.

– Co to vravíš? A povedal som niečo? – ozve sa naraz ako zo sna. Ako tak sedia, akýsi človek, iste pastier, zastane pri nich.

– Mare? Mare? – posunkujúc ide k nemu Simonides.

– Nie, – pokrúti tento hlavou udivene – Capracotta!

– Capracotta? – pozrú utečenci zúfalo jeden na druhého.

– Tam sme, odkiaľ sme vyšli! Chodíme okolo Capracotty!

Posunkami prosia neznámeho, či by im nedal niečo jesť. Ten sa však len usmeje a ukazuje, že nič nemá. Keď sa stratí, ponoria nešťastníci hlavy do dlaní. V suchom kroví zašuští vetrík. V sluchu im zaznie príšerne. Ich dlane sú vlhké, celkom vlhké...

– No! Čo teraz? – prehovorí Tobiáš.

– Pôjdeme do Capracotty vypýtať si niečo, – mieni Ján, ktorého neopúšťa rozvaha ani v najväčšom vyprobovaní.

– Takto to ďalej nevydržíme. Poznajú a chytia nás.

– Nech! Ak nechceš, pôjdem sám. Ty ma niekde počkaj! Nie, – lapí sa ho Tobiáš ako decko otca. Pôjdem s tebou.

– Pred večerom prikradnú sa do mesta. Stanú na ulici a držiac otrhané čiapky v rukách, oprú sa o nejaký starý, šedivý múr udržať sa na nohách. Ľudia si ich obzerajú. Niektorá pani im aj hodí niečo. Ich úbohý zjav predsa len vylúdi aj súcit z ľudského srdca. Telo do nemožnosti vycivené a na ňom handry, handry!

• M. Rázus, Odkaz mŕtvych, Mazáč, Praha 1936, pp. 147-148.

​​​